Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Július Martinka

26. 12. 2008

Moja cesta životom

Milí čitatelia, starší i mladší. Rozhodol som sa týmto mojím prierezom mojím životom rozpovedať Vám o svojej životnej ceste až do doby, v ktorej som prijal Pána Ježiša do svojho života a začal ho nasledovať jeho cesty. V tomto čase som pochopil čo Pán Ježiš a naša nebeská matka Mária pre mňa urobili. Pre tým, ako som začal tento "životopis" písať, tak som v modlitbe prosil Pána Ježiša a našu nebeskú matku, aby mi ho pomohli napísať. Verím, že niekomu tento môj "životopis" pomôže spoznať viac Pána Ježiša a našu nebeskú matku Pannu Máriu a ich lásku k nám...

Volám sa Július Martinka, narodil som sa 6. októbra 1971 v Bojniciach (okres Prievidza). Pochádzam z robotníckej rodiny. Mám dve sestry staršie sestry a jedného mladšieho brata. Svoje detstvo som prežil v Prievidzi.

Po 3.ročník základnej školy so mnou moji rodičia nemali veľké problémy, až na to, že ma občas museli "naháňať" do učenia, do ktorého sa mi moc nechcelo. No na začiatku 3.ročníka som zistil, že je možné trénovať cestnú cyklistiku, po ktorej som začal túžiť a venovať sa jej. Aj som to povedal mojim rodičom. V tom trénovaní bol menší problém, musel som mať pol roka svoj bicykel a po pol roku by som ho dostal od klubu. Rodičia mi sľúbili, že mi ho kúpia. V tej dobe sme bývali na Starom sídlisku v Prievidzi. Chodil som na Základnú školu Sama Chalupku 2. Potom prišlo sťahovanie na nové sídlisko Zapotôčky v Prievidzi. Neprestal som svojich rodičov otravovať s tým bicyklom a prosil som ich neustále, aby mi ho kúpili, tak ako sľúbili. Do 4.ročníka som šiel do dedinky Necpaly. Čas plynul a o kúpe bicykli nebolo ani chýru ani slychu a tak som prestal mať záujem o učenie a povedal som si, že si ho niekde zoženiem sám. Raz som šiel zo školy a pri jednom paneláku uvidel som nezamknutý bicykel a tak som ho zobral. Schoval som si ho v paneláku, kde sme bývali a pochválil som sa s ním mladšiemu bratovi. On to povedal rodičom a oni ho samozrejme odniesli na políciu. Už v tom čase obe sestry hovorili rodičom, nech mi ho kúpia a dovolia mi venovať sa cyklistike. No bicykel stále nekupovali a tak som začal chodiť viac poza školu ako do školy. Aj keď som už do tej školy zablúdil, tak som nemal urobené domáce úlohy. Stále častejšie ako do školy som chodil k otcovým starým rodičom do Láskar. Je to dedinka neďaleko Prievidze. Kŕmievali tam prasiatka a veľmi rád som im pomáhal. Spravidla som sa domov vracal až večer. Otec mi k nim zakázal chodiť, ale ja som ho neposlúchol. Môj otec sa so svojimi rodičmi nerozpráva a ani k nim nechodí. Ako som tak chodil poza školu, tak som sa zoznámil s jedným chlapcom a s ním sme začali kradnúť bicykle a schovávali sme ich kde sa dalo. No aj toto vyšlo najavo, chytili nás príslušníci verejnej polície a dali o tom samozrejme vedieť aj našim rodičom. Moje známky sa v škole tak zhoršili až tak, že som prepadol. Opakoval som 4.ročník. Bol som pred komisiou s mojím otcom, kde sa ma pýtali na pár vecí. Ocovi povedali, že mám na to, aby som chodil do základnej školy, no opýtali sa ho, či chce, aby ma preradili do osobitnej školy. On povedal, že áno, že chce aby som tam bol preradený. Tak som 4.ročník už opakoval v osobitnej internátnej škole na otcove želanie. Moja mama, nebola pri tom rozhodovaní, ktoré sa týkali mňa, to všetko nechávala na otcovi a nestarala sa do jeho rozhodnutí.

Na letné prázdniny ma poslali k starým rodičom na celé dva mesiace. Po prázdninách som šiel do školy no pred nastúpením som sa môjho otca opýtal, prečo ma dal radšej preradiť do osobitnej školy, neodpovedal mi a ani mi nedal na výber a tak som znovu nastúpil do osobitnej školy napriek tomu, že som veľmi chcel ísť znovu na základnú školu.

Otec videl, že ma túžba po trénovaní cyklistiky neprešla a vybavil mi internát, čo mala škola v Prievidzi pre niektoré deti, čo dochádzali aj z iných dedín. Moc som proti tomuto rozhodnutiu môjho otca protestoval, hovoril som mu na čo pôjdem na internát, však bývame v meste, kde je škola. Hľadal som ochranu u matky, ale nepochodil som ani u nej, len mi povedala, aby som poslúchol otca a šiel na ten internát. Na internáte som bol od pondelka do piatku a na sobotu a nedeľu som chodil domov, ale častejšie som bol u starých rodičov, ako doma. Počas toho ako som bol na internáte, tak sa moji rodičia presťahovali do nového bytu v Prievidzi pri mliekárni. Na posledné 3 mesiace školského roku ma otec zobral domov a tak som už nemusel bývať na internáte.

Po čase otec videl, že túžba a chuť po cyklistike ma stále neopúšťa, tak doviezol od starých rodičov veľkú dvojkolesovú káru a povedal mi, aby som si na bicykel zarobil sám zberom papiera. V paneláku, kde sme bývali bola v pivniciach jedna miestnosť prázdna, ktorú som využíval na dočasný sklad nazbieraného papiera. Vzhľadom na to, že v Prievidzi sa robila nová výstavba panelákov, bolo v meste dosť nepotrebného papiera. Keď odovzdali niekomu byt, tak čo mal pobalené v papieri, tak papier vyhodil von. Môj otec zjednal aj v niektorých obchodoch, aby mi odkladali papier. Do školy som chodil pravidelne, keď som si spravil domáce úlohy, šiel som zbierať papier, hnaný túžbou po novom bicykli. V piatok večer som si ho vždy poviazal a v sobotu som ho odvážal do zberných surovín. Bolo to aj 3-4 krát, že som odviezol za sobotu. Všetky peniaze, ktoré som takto zarobil som dával otcovi. Vtedy som nemal ani kamarátov, bol som samotár. Zo školy domov, domáce úlohy a potom znovu zbierať papier. Aj celé prázdniny som zbieral papier a málo som sa zabával s ostatnými deťmi pri kúpaní v rieke. Mňa viac hnala moja túžba po bicykli, tak som pravidelne chodil na zber papiera. Veľmi často sa stalo, že som ho už v týždni musel odviesť do zberu a aj potom neskôr v sobotu. Tak veľmi som túžil mať možnosť trénovať cyklistiku. Zakaždým, keď som odviezol papier, som si napísal na papier, koľko som dostal v zberných surovinách korún, aby som vedel, koľko som dal peňazí už otcovi. Vtedy stál 1 kg papiera 0,8 Kčs. Na káre som odviezol do 240 kg na jeden krát. Bolo to po rovine, no niekedy menej ale v priemere sa to tak pohybovalo. Na začiatku nového školského roku som vedel, že za celú dobu, čo som zbieral papier som rodičom dal aj na 3 bicykle. V tej dobe bicykel, ktorý som chcel ja stál 1800 Kčs. Tak som to povedal rodičom, no tvrdili mi, že nie, tak som im ukázal svoj papier, kde som si písal ja odovzdané kilá papiera, aj koľko peňazí mi za papier dali. Vždy som si spočítal, či som otcovi dal presne. On nevedel, že si aj ja zvlášť píšem. Ja som vtedy povedal, že nech on dá potvrdenky, ktoré som mu dal spolu s peniazmi a podľa nich môžeme všetko spočítať. No to som radšej nemal, dostal som káblom od vysávača. Aj po tej bitke som však tvrdil, že už by som mal mať bicykel, že som si naň už zarobil.

V piatom ročníku som si našiel kamarátov, ktorí utekali z domu. Tak som začal aj ja utekať z domu spolu s nimi. Na úteku sme boli aj 14 dní, až pokiaľ nás nechytili príslušníci VB. Vtedy sme spávali kde sa dalo. Vykrádali sme pivnice. Z nich sme brali kompóty a aj bicykle. Chlieb, pečivo a mlieko sme brávali z pred potravín, stále na inom mieste. Keď ma príslušníci polície doviezli domov, nejakú dobu som bol doma a zase zbieral papier a odvážal do zberu. Po čase som však znovu utiekol. Už môjmu otcovi z našej rodiny radili, že nech mi konečne dovolí trénovať tú cyklistiku. No on povedal, že nech sa mu do jeho výchovy nik nestará a ani mama mu nič nemohla povedať. Keď sa ma zastala, alebo povedala svoj názor tak sa kvôli mne hádali.

Celkom naopak to bolo s mojim mladším bratom, ten čo si od otca pýtal, tak to aj dostal. Sestry sa už kvôli mne s otcom pohádali, že ma vodí za nos. No im nebol vlastný otec, mamina ich mala z predchádzajúceho manželstva. Tak sa radšej prestali do toho starať. Moju maminu si bral otec, keď bola tehotná. Z detstva si pamätám, že jej to pár krát aj vykričal. Keď si ho brala tak čakala práve mňa.

No môj otec sa to rozhodol riešiť tým, že ma začal dávať na liečenie na detské psychiatrické oddelenie. A tak to išlo dookola, úteky, chvíľku zber papiera a zas liečenie. Až do môjho nástupu na učilište za záhradníka. Aj na učilište som nastúpil z tohto dôvodu neskôr ako ostatní. Ku koncu letných prázdnin sa mi pokúšal otec vybaviť liečenie, čo sa mu podarilo. Keď si po liečení prišiel po mňa, už sme nešli do Prievidze, ale mi povedal, že sme sa presťahovali k Ružomberku. Od tadiaľ som dochádzal na učilište. Priznám sa moc ma to nebavilo chodiť za záhradníka, čo mi otec tiež vybral. Cez jednu pani učiteľku som sa dozvedel, že v Liptovskom Jáne je tiež odborné učilište - opravár poľnohospodárskych strojov. Tak som začal rodičov prosiť, aby mi vybavili prestup na toto učilište a na rovinu som im povedal, že ma záhradníctvo nebaví. No o prestupe nechceli ani počuť.

Ešte počas školského roku sa zas moji rodičia presťahovali k Topoľčanom. Na koniec som po prvom ročníku z učilišťa odišiel. Cez letné prázdniny som bol u starých rodičov. Po prázdninách mi otec vybavil robotu na družstve v stavebnej čate. Bol som najmladší, no do kolektívu ma prijali, aj ma tá robota bavila, rád som ju robil. No nakoľko v tej dobe som bol mladistvý, tak môj otec mi dával písať zálohy z platu, ktoré sám preberal. Na výplatu som dostal veľmi málo. Začal som ho prosiť, aby mi prestal písať zálohy, že ja im dám peniaze na stravu presne koľko sme boli dohodnutí. Zálohou mi zoberie viac ako sme sa dohodli a aj ja si chcem niečo kúpiť a nejakú korunu aj ušetriť. Otcova odpoveď bola len taká, že musí splácať pôžičky. Keď som sa pýtal na názor mamy, ona povedala, že sa do toho nebude miešať. Ja som im povedal, že ak neprestanú, tak odídem z domu. No neprestali, stále si písali zálohy z môjho platu...

Prvé odsúdenie

Jedného dňa som sa pobalil a odišiel. Chvíľu som behal sám, po čase som sa zoznámil s chlapcami, ktorí sa tiež túlali a spoločne sme kradli, až po dobu kým nás nechytili. A to dňa 25. mája 1989. Bol som umiestnený do vyšetrovacej väzby a odsúdený na 18 mesiacov nepodmienečne. Vo výkone trestu som bol v ústave pre mladistvých v Martine. Prepustený som bol dňa 3. januára 1990 o 23:00 na amnestiu. Ako som prešiel za bránu väznice, tak som sa do Martina vybral po svojich. Vôbec som nepozeral na to, že je zima a ja som len ľahučko oblečený. Na začiatku Martina som chytil poslednú MHD do centra. Nezabudnem na pohľady ľudí, ktorí boli zimne oblečení aj obutí, a ja v tričku v krátkych rukávoch, nohavice a letné tenisky. Vedel som, že jedna z mojich sestier býva pri Martine. Vedel som ako sa tá dedina volá, tak som sa opýtal cestujúcich v autobuse kde sú zastávky odkiaľ chodia autobusy do okolitých dedín. Jeden pán čo bol v autobuse ma tam odprevadil. Zistil som, že nejde žiadny autobus, až ráno, tak som si povedal, že si musím nájsť nocľah. Ten pán mi poradil hotel za 40 Kčs, aj ma k nemu zaviedol. Tak som sa aj ubytoval a ráno išiel k sestre, bola doma. Hneď volala mame a dohodli sa, že ma má poslať k ďalšej sestre. Aj tak urobila, s mužom ma odviezli k druhej sestre a tam ma čakala aj mamina. Potom zas mňa aj maminu odviezli do nového bydliska. Doma som býval asi 2 mesiace. Keď prišla reč na všetko zlé čo som urobil, uznal som si svoje chyby, a pri takýchto rozhovoroch som si ich vždy uznával a všetko bral na seba a prosil som o odpustenie. Keď som bol s mojou mamou doma sám, tak ona moju minulosť nespomenula, ale keď bol otec blízko, stačilo aby našiel na tanieri alebo hrnci špinku a ja som umýval riad, a zas sa vrátil k všetkému čo som spravil, hoci som ho prosil aby s tým prestal. Dával som si veľký pozor aby som niečo zlé nespravil, ale stále si niečo na mňa našiel. A to bola pre neho príležitosť znova prebrať moju minulosť. Neviem čo s tým môj otec sledoval. Ja som sa ale rozhodol odísť preč z domu. Zo začiatku som na Slovensku robil pri cirkuse a po čase som odišiel do Prahy, tam som predával noviny ako kamelot. Mal som veľmi dobré miesto. Občas som si k tomu privyrobil na hlavnej stanici buď upratovaním, alebo ako nosič batožín. Na Vianoce som chcel byť doma. Keďže som mal číslo na družstvo, kde pracovali moji rodičia, zavolal som tam, aby im dali vedieť, že budem volať. Pri telefóne čakala mama a na rovinu som sa jej spýtal, či môžem prísť na Vianoce domov. Súhlasila, z čoho som mal veľkú radosť. Ešte dva dni som predával noviny, a potom som komplet všetky čo mi ostali odovzdal tomu, pre ktorého som predával. V Prahe som si kúpil lístok priamo domov cez Bratislavu, kde som musel prestupovať. Na spoj som čakal 5 hodín, tak som mamine, otcovi a bratovi nakúpil darčeky. A šiel som domov. Prišiel som jeden deň pred Vianocami. Vianočná večera prebiehala v kľude, a ja som bol šťastný, že som v kruhu rodiny. No ako si išli rodičia a brat vybaľovať darčeky, ostal som v kuchyni, lebo som im svoje darčeky dával ako posledný, a pritom som si všimol, že pre mňa tam nič nie je. Na mňa zabudli, a všimli si ma až keď som sa šiel poprechádzať, ale nespýtali sa kam idem. Vrátil som sa o dve hodiny. Vianočný večer prebehol pokojne. No na druhý deň, ako vždy, sa začala preberať moja minulosť. Vtedy som sa opýtal otca, čo s tým sleduje a povedal mi, že mu zavadzám a beriem miesto a nechce, aby som býval doma. Preto sa stále vracia do mojej minulosti, lebo po takých rozhovoroch sa spravidla vzdám a odídem sám. Na návštevu prísť môžem, ale ani bývať a ani prespať nie. Potom ako mi toto otec povedal som začal brať svoj život na ľahkú váhu, bolo mi jedno, čo so mnou bude, nemal som svoj životný cieľ. Túlal som sa bez cieľne po Slovensku i Čechách, až do môjho ďalšieho zavretia. Vedel som, že tu na Slovensku je na mňa vydaný zatykač, tak som sa pohyboval po Čechách a príležitostne som si aj zarábal aj predajom novín. Zas som sa rozhodol, že by som chcel byť na Vianoce doma. Vedel som, že sa moji rodičia zas presťahovali, ale ostali v okrese Topoľčany a vedel som kde. Domov som prišiel 11.decembra 1991 a prosil som ich, aby som mohol ostať doma, že z domu nevyjdem, aby o mne nik nevedel, a že po Vianociach sa sám pôjdem prihlásiť. Aj teraz som mal pre všetkých darčeky. No nechal som sa prehovoriť, aby som šiel nakúpiť do Topoľčian, že oni budú mať výplatu, že si iba požičajú. Na autobus som mal hodinku čas, tak som poprosil o kávu. No môj otec mi povedal, že musí ísť na družstvo. Vypil som kávu, zobral som si na nákup a 9800 Sk som dal mame, nech mi ich schová.

Druhýkrát vo väzení

Šiel som na autobus, na zastávke som nebol ani 5 minút, keď zrazu oproti z ulice s majákom prišli policajti. Chcel som utekať, ale z poza zastávky vyšli ďalší dvaja a tí ma zaistili. Až na polícii som sa dozvedel, že im dal oznámenie na mňa môj otec, aj presný autobus ktorým odchádzam. To bolo 11. decembra 1991. Dostal som 10 mesiacov, na slobodu som bol prepustený 10. októbra 1992.

Tretíkrát vo väzení

Po prepustení moje kroky smerovali domov k rodičom, povedali mi, že u nich nemám miesto. Zas som ostal bez strechy nad hlavou. Zo začiatku som sa živil brigádami. Tu na Slovensku sa mi to podarilo len občas, lepšie to bolo v Čechách no tesne pred rozdelením to už nebolo ani tam ľahké. Prišlo moje ďalšie zatvorenie a nástup do výkonu trestu a to v marci 1993. Dostal som 18 mesiacov a prepustený som bol v septembri 1994. Po prepustení som si povedal, že sa pokúsim ísť k rodičom, či ma konečne príjmu domov. Najväčšie prekvapenie a šok pre mňa bol, keď som zistil, že rodinný dom, v ktorom bývali je prázdny. Nevedel som si vysvetliť prečo. Tak som sa šiel informovať na obecný úrad, čo sa stalo. Tam mi povedali, že sa presťahovali a zakázali im, aby mne osobne dali adresu. Najprv som si vybavil všetky potrebné papiere a potom som sa rozhodol ísť na družstvo, ktorému patril rodinný dom, rovno za predsedom. U neho som si začal pýtať kľúče od rodinného domu a ukázal som mu aj občiansky preukaz, aby veril, že tam mám aj trvalé bydlisko. Predseda ostal prekvapený a dal si priniesť papiere a nahlásených, ktorí tam bývali s otcom. Bol tam uvedený môj otec, mama, mladší brat a o sestrách bolo uvedené, že majú vlastné bývanie a o mne ani zmienka. A navyše družstvo predalo dom záujemcovi. O tom, že tam má niekto trvalé bydlisko nevedeli. To predsedu nahnevalo a dal mi na mojich rodičov adresu. Tak som sa vybral na adresu, ktorú mi dal. Bolo to pri Turčianskych Tepliciach. Našiel som to a keď som prišiel boli pripravení ísť do mesta na nákup. Rovno mi povedali nech si beriem aj veci. Ani sa so mnou nerozprávali. Tak zase ulica.

Štvrtý krát vo väzení - Obrátenie

Veľmi som na začiatku potreboval pomoc, no nenašiel som ju. Tak som sa túlal po uliciach, chvíľu sám a po čase som sa dal do kopy s partiou a bol som na starých chodníčkoch. Dňa 25. mája 1995 som sa dostal zas do výkonu trestu. Tento raz na 4 roky do druhej nápravno-výchovnej skupiny. Na výkon trestu som bol umiestnený do Želiezoviec. Tam sa mi po prvý krát v mojom živote dostalo do rúk evanjelium NOVÝ ZÁKON. Tak som si ho začal čítať. Stalo sa mi pár krát, že som si niektoré odseky musel prečítať aj 2x. No dosť veľa ma tam oslovilo aj tým, ako som viedol svoj život a kam by som takým spôsobom môjho života prišiel a čo by ma na konci čakalo. No bolo tam veľa toho, čo som si sám nevedel vysvetliť. Ja som vedel, že som bol pokrstený ako katolík, no rodičia nás týmto smerom neviedli, tak som sa začal zaujímať, či tam do Želiezoviec chodia katolícki kňazi. No v dobe keď som tam bol ja, tak tam nechodili. Mal som dobrého kamaráta na oddieli, v ktorom som bol umiestnený. S ním sme sa o veršoch z písma. On mi poradil, aby som si dal žiadosť o preloženie do Banskej Bystrice - Kráľová a dôvod nech uvediem: návštevy rodičov, že by to mali bližšie. Aj mi to pomohol napísať a dal som ju vychovávateľovi. Vôbec som nevedel, že mojej žiadosti vyhoveli. Až keď na nástupe čítali moje meno a povedali, že som bol preradený, mal som z toho radosť, ale aj obavy, lebo som nevedel, čo ma tam čaká. No nebolo to zlé, na oddelení som zapadol do kolektívu. Na začiatku som chodil upratovať jedáleň a po čase mi kamarát vybavil, aby som s ním mohol robiť čalúnnik a tkáča. Ako čalúnnici sme opravovali staré sedacie súpravy keď ich niekto potreboval potiahnuť novým poťahom. Naučil som sa aj tkať na starých krosnách koberce - behúne. Začal som chodiť aj na sv. omše a tam som sa mal pred nimi možnosť porozprávať s pánom farárom, ktorý k nám chodil slúžiť tieto omše. Mal som zodpovedané otázky, ktoré som si sám nevedel zodpovedať a z toho som začal mať radosť a pomaly som vedel, čo vlastne chcem v mojom živote dosiahnuť, keď budem na slobode. Ale aj vo výkone trestu, že musím kráčať po ceste s Pánom aj vo vnútri robiť veci tak, aby On mal z toho radosť s našou nebeskou matkou Máriou. Pomaly som sa začal pripravovať na svoju prvá spoveď a prvé sväté prijímanie. Moc mi v tej príprave pomohol pán farár aj pani vychovávateľka, ktorú som mal na oddelení, ako aj pán vychovávateľ. Zo začiatku som bol na oddelení, kde nás bolo asi 100. Potom som bol na zdravotnom oddiely kvôli chrbtici, tam nás bolo asi 35. Odtiaľ som bol aj pár krát v Trenčíne v nemocnici kvôli krčným stavcom. K svojej prvej spovedi a prvému sv. prijímaniu som pristúpil 1.júla 1997. Po mojej prvej spovedi, ako som sa zo všetkého vyspovedal som pocítil veľmi príjemný pocit uvoľnenia. Mal som pocit, ako keby zo mňa všetka ťažoba opadla. No pri prvom prijímaní som mal ešte krajší pocit, cítil som niekoho, koho som nevidel. Cítil som prítomnosť Pána Ježiša a našej nebeskej matky Márie, ako keby boli blízko. Spolu so mnou tam bol ešte jeden chlapec, ktorý si tiež odpykával svoj trest a tiež pristúpil k sviatostiam. Na konci sme sa s pánom farárom rozprávali o našich pocitoch a obaja sme sa zhodli v rovnakom pocite prítomnosti Pána a našej nebeskej matky. Vtedy som sľúbil Pánovi, že stále pôjdem po ceste za ním a budem niesť svoj kríž a nijaká prekážka ma od cesty za ním neodradí, ale zotrvám na ceste až do konca a že sa už do väzenia nedostanem. Aj za bránami väzníc Pán Ježiš s nebeskou matkou Máriou robia svoje zásahy, lebo aj v takom prostredí sa k nim ľudia obrátia a prijmú ich do svojho života a začnú kráčať po ceste za nimi a vo všetkom ich nasledovať.

Na slobode

Krátko po svojej prvej spovedi a prijímaní ma prepustili na slobodu. Verím, že to tak Pán zariadil, aby som bol prepustený. Prepustili ma dňa 9.júla 1997. Z trestu mi odpustili 2 roky so skúšobnou dobou 3 roky podmienky. Bol to nádherný pocit, keď som prešiel cez bránu väznice. Ani sa mi nechcelo veriť, že idem na slobodu skôr. Moje prepustenie malo byť presne 25.mája 1999. Tomu, že som zas slobodný som uveril až za bránou väznice. Moje prvé kroky smerovali do kostola poďakovať Pánovi Ježišovi a našej nebeskej matke Márii za to, že to tak zariadili. Bol som si plne vedomí toho, že bez ich pomoci by som na slobode nebol. Hneď tam som im dal sľub, že budem kráčať po ceste za nimi a niesť svoj kríž a že ma od tejto cesty neodradí nijaká ťažkosť ani neúspech. Vedel som, že to nebudem mať vôbec ľahké a že ma čaká kopa ťažkostí. Poprosil som Pána a našu nebeskú matku, aby ma sprevádzali na mojej ceste. Potom som sa rozhodol, že pôjdem k rodičom a poprosím ich, aby som mohol u nich bývať a aby ma u nich prihlásili na trvalé bydlisko. Bol som stále evidovaný na trvalé bydlisko pri Topoľčanoch. Rodičia ani nik z rodiny nevedeli, že som si podal žiadosť o podmienečné prepustenie, malo to byť pre nich prekvapenie. Keď som prišiel v dedine ma málokto spoznal, lebo som bol u rodičov len raz pred mojím zatvorením a od tej doby som sa neukázal. Už na zastávke pozerali, keď som nastúpil do autobusu a pýtal si lístok do dediny, kde bývali moji rodičia. Možno pozerali na mňa aj preto, že som mal na sebe len tielko a krátke nohavice a bolo vidno na rukách a pravej nohe pod kolenom tetovanie, ktoré mi urobil jeden spoluväzeň v Českej republike. Pred bytovkou boli všetci vonku aj mamina, ktorá bola z toho prekvapená, že ma vidí. Poprosil som ju, aby sme šli k ním, lebo mi vadili pohľady ľudí. Ja som sa tetovaním naučil žiť. Keď aj mamina videla, ako všetci dookola pozerajú, sama rozhodla, že sa porozprávame u nich doma. Keď sme sa posadili do kuchyne a mamina postavila na kávu, opýtala sa, či som ušiel z väzenia. Nevedela totiž, že sa dá ísť aj na podmienečné prepustenie, myslela si, že ma prepustia až 25.mája 1999. Tak som jej ukázal papiere, ktoré mi dali pred prepustením. Po prečítaní prestala mať obavy. Porozprával som jej, ako sa mi darilo, aj to, že som bol na spovedi a prvom sv. prijímaní. Bolo na nej vidno, že má veľkú radosť, z toho, že ma vidí a že som pri nej doma. Keď som sa jej opýtal, či by som mohol pri nich bývať odpovedala, že ona by bola veľmi rada, ale že to nie je len na jej rozhodnutí a že musíme počkať, kým sa vráti otec a mladší brat. Prvý sa vrátil domov otec a jeho prvá otázka bola: "Čo robíš na slobode? Čo robíš u nás?". Tak som mu povedal, že ma pustili na podmienku. Na otázku, či môžem u nich bývať povedal, že počká kým príde mladší brat. Moji rodičia mali 2-izbový byt. Od brata, ktorý prišiel po chvíľke som sa dočkal chladného privítania. Keď som mu povedal, že by som chcel ostať bývať doma, povedal, že on ma do svojej izby nepustí, že tam máva návštevy a nemieni sa so mnou o nič deliť. Otec pri rozhovore s bratom nebol, pozeral televízor v izbe, kde spával s maminou. Potom brat odišiel za otcom. Ostal som s maminou v kuchyni. O chvíľu prišiel otec a povedal, že u nich nemám kde spávať. Mamina ostala smutná, tak isto ako aj ja. Dal som mamine sľub, že si nájdem zamestnanie a že sa už nikdy viac nedostanem za mreže. A to čo som sľúbil Pánovi aj mame som aj dodržal.

Prvé zamestnanie po podmienečnom prepustení

Dňa 31. júla 1997 som nastúpil do môjho prvého zamestnania v Liptovskom Mikuláši do obuvníckej firmy. Zamestnaný som bol do 9.októbra 1997, kým mi neprišli zrážky na plat súdnym príkazom. V tej dobe tam bola pani riaditeľka, ktorá mala na starosti všetko, čo sa týkalo firmy. Tak si ma zavolala a povedala, čo mi prišlo. Povedal som, že pri prijatí do zamestnania som jej hovoril, že mi prídu súdne zrážky na plat, tak som sa jej spýtal, aká je výška zrážky. Keď mi ju povedala, opýtal som sa, či by nemohla robievať menšie, lebo pri takých zrážkach, by mi ostalo len na zaplatenie ubytovne a na stravu už nie. A že sa nedá chodiť do roboty hladný alebo mám ísť na ulicu a mať na stravu a spávať, kde sa dá. Povedal som jej, že ma robota baví a že sa zastavím po skončení pracovnej doby. Keď som za ňou prišiel, trvala na svojom a povedala, že som v skúšobnej dobe a že má pripravené papiere. Nedala mi na výber, tak som ich podpísal. Prekvapené boli aj moje spolupracovníčky. Cez obedňajšiu prestávku sa ma na to pýtali a tak som im to na rovinu porozprával. Aj ony išli za pani riaditeľkou a pokúšali sa za mňa prihovoriť, ale nakoniec to bolo zbytočné. Spravili pre mňa aj rozlúčkovú oslavu o čom som nevedel, až kým po mňa neprišli na ubytovňu. Býval som tam ešte mesiac, potom som odišiel, lebo zo sociálnej podpory by som nebol schopný ju platiť.

Druhé zamestanie

Asi do polovice decembra som žil na ulici, potom som si zaplatil ubytovňu v Prievidzi. Tam som si našiel aj ďalšiu prácu v čalúnickej firme. Nastúpil som tam 7.januára 1998 a zamestnaný som tam bol do 30.apríla 1998. Prepustili ma po mojej maródke.

Psychiatrické liečenie

Po ďalšom prepustení som bol skormútený a opustil som ubytovňu a 14 dní som žil na ulici a znovu chodil bezcieľne. Spoliehal som sa len na nášho Pána Ježiša Krista a našu nebeskú matku Pannu Máriu. Snažil som byť sám a preto som aj po takých miestach, kde neboli žiadni ľudia, snažil prechádzať. Po 14 dňoch som sa rozhodol ísť k psychiatrovi a sám som ho poprosil o liečenie a rozpovedal som mu, čo ma trápi. Poslal ma do Veľkého Zálužia. Veľmi mi to pomohlo.

Život na podnájme s družkou a deťmi

Počas liečenia som sa cez jedného chlapca zoznámil so slobodnou mamičkou, ktorá mala malú dvojročnú dcérku. Na liečení som bol asi 3 týždne. Keď ma prepustili zohnal som pre seba aj tú slobodnú mamičku podnájom a začali sme spolu bývať. Chodil som do Trenčína na brigádu na jednu stavbu, aby sme sa mali lepšie. Priznám sa zo začiatku sme obaja spávali oddelene. Spolu sme začali spávať po zásnubách, no zo začiatku nebolo medzi nami nič. Chceli sme sa zobrať v kostole, no neodolali sme a z toho vznikol náš syn Tomáško. Do cesty nám prišlo to, že majiteľ bytu, v ktorom sme bývali ho chcel predať a mal už aj kupca. Ona šla na nejakú dobu do Čadce do domova pre slobodné mamičky. Mne sa podarilo zohnať cez primátorku Turčianskych Teplíc ubytovňu v Diviakoch, ktorá mala dve miestnosti. Pomaly som zháňal zariadenie od ľudí, aby sme zas mohli spolu bývať. Chodieval som za ňou pravidelne. Keď som mal všetko zariadené, šiel som za ňou do Čadce, že už môžu prísť ku mne bývať. Tam mi povedali, že odišla aj s deťmi a nenechala na seba ani adresu.

Opäť sám, ale 3 km od rodičov

Hľadal som ich. Mal som ju veľmi rád a jej dcérku som bral ako keby bola moja vlastná. Asi po 2 mesiacoch som dostal od nej dopis bez spiatočnej adresy, že deti sú v pestúnskej starostlivosti a ona bude mať svadbu s iným, s ktorým čaká ďalšie dieťa a že má veľký rodinný dom. Bola to pre mňa veľká rana, pretože som s týmto vôbec nepočítal. Už som pomaly vybavovať, aby sme mohli mať svadbu v kostole a chodiť na prípravy. Na syna pravidelne platím ako mám. No priznám sa najradšej by som ho mal pri sebe, aj sa za to modlievam, aby mi Pán Ježiš aj s našou nebeskou matkou pomohli. Verím, že moje modlitby vypočujú. Ubytovňu som neuvolnil, ostal som v nej bývať, odtiaľ som mal k rodičom iba 3 km a tak som ich chodieval dosť často navštevovať, no doma sa so mnou rozprávala len moja maminka. Po čase som sa cez kamarátku z dediny dostal do pekárne pri Martine, kde som nastúpil 1.decembra 1999 a zamestnaný som bol do 30.mája 2000. Prepustený som bol v takejto veci: Asi 15.mája 2000 som si bol zaspomínať na svoje detstvo a poprechádzať sa tam, kde som chodil ako malý chlapec. Na večer som sa vrátil do Martina. Šiel som na stanicu pozrieť, kedy mi pôjde vlak, aby som sa dostal do práce. Vlak mi šiel až o dve hodiny, tak som sa šiel prejsť. Počas prechádzky som odpadol, neviem prečo, k sebe som trošku prišiel až keď prišla sanitka rýchlej zdravotnej pomoci. Boli tam aj policajti. Odviezli ma na interné oddelenie a tam mi urobili interné vyšetrenie. Tam som sa dozvedel, že ma našli príslušníci polície a oni zavolali sanitku. Ráno som šiel rovno za majiteľom pekárne a ukázal mu papiere z nemocnice, aby vedel, čo sa mi stalo. Jeho odpoveď bola, že ho to nezaujíma a mal som zavolať, že neprídem a že on musel piecť za mňa. Povedal som mu, že som ešte nevidel volať niekoho, kto ledva vníma okolie. Povedal, že po skončení práceneschopnosti si mám prísť pre výplatu a výpoveď. Potom som bol dlhšie nezamestnaný až do 1.októbra 2001, keď ma úrad práce zaradil robiť verejnoprospešné práce pre jednu dedinu. Robil som tam pri murároch, keď skončila robota murárom, tak sme spolu so spolupracovníkom upratovali sneh po dedine aj na cintoríne. Mne mala končiť táto robota 31. decembra 2001, ale od 1.januára 2002 mi bola predĺžená do 28.februára 2002 kvôli snehovej kalamite. Tiež som opravoval stoličky, ktoré boli poškodené a natieral ich. Čo bolo pre mňa prekvapením, zo začiatku som chodil pre kľúče od výboru k starostovi obce domov, no asi po 14 dňoch mi ich dal na starosti, nosil som ich so sebou aj na ubytovňu aj počas tých 2 mesiacov, čo som robil sám po predĺžení zmluvy. Prekvapilo ma, že nepozeral na moju minulosť o ktorej vedel. Priznám sa takú dôveru som nečakal, bol to prvý človek, ktorý mi tak veril od prepustenia na slobodu. Snažil som sa svoju prácu vykonať tak, aby bol spokojný a aby som ho nesklamal. Keď mi skončila zmluva odovzdal som mu kľúče a sám mi povedal, že bol so mnou spokojný. Od 28.februára 2002 som nezamestnaný. Domov za rodičmi som chodieval často a začalo sa to zlepšovať aj medzi mnou a otcom. V marci 2002 skončil môj otec v nemocnici kvôli problémom so srdcom. S mojou maminou to po zdravotnej stránke tiež nebolo dobré a čo zjedla to v sebe neudržala. Keď ma poslala za otcom šiel som. Celú dobu, počas ktorej bol v nemocnici som sa staral o maminu. Po návrate otca z nemocnice tam hneď zobrali maminu a po vyšetreniach zistili, že má rakovinu hrubého čreva. Chodil som za ňou do Martina každý deň. Až tieto problémy zrútili všetko, čo bolo medzi mnou a otcom a začal sa so mnou rozprávať. Nechcel byť sám doma a tak chodil spávať ku mne na ubytovňu. Odtiaľ sme sa aj rýchlejšie dostali do Martina. Asi po 3 týždňoch maminu pustili na krátky čas domov a otec jej doma musel pichať injekcie. Keď šla z nemocnice, šla ešte po vlastných nohách, ale naspäť do nemocnice už nebola schopná spraviť ani blok. Odnášali ju na nosítkach. Doktori sa rozhodli operovať ju. Aj po operáciu som ju navštevoval každý deň. Až do 14. mája 2002, keď mi stisla moju ľavú ruku svojou ľavou rukou. Môj otec bol vtedy tiež pri nej. Keď sme odišli z nemocnice mali sme čas na vlak jednu hodinu, tak sme šli na kávu. A keď sme sa chystali odísť na vlak, ani jeden z nás sme to nedokázali, ako keby nás niečo držalo. Sedeli sme bez slova. No naraz sme sa zdvihli a šli smerom k nemocnici. Pri bráne nemocnice bol telefón, z ktorého sme volali na oddelenie, na ktorom ležala moja mamina. Bolo to o 21.15 hod. Povedali nám, že zomrela presne v ten čas, keď sme volali na oddelenie. Na ten stisk ruky nikdy nezabudnem. Bol to jej posledný stisk na rozlúčku. Pochovali sme ju 17.mája 2002 v Horných Vesteniciach. Tam moja mamina vyrastala. Nedožila sa svojich 59 rokov. Po pohrebe som sa nechal prehovoriť otcom, aby som sa k nemu presťahoval a tak som aj urobil. Povedal som si, že to asi bude lepšie, veď otec je chorý na srdce a ak mu budem pomáhať uvidí, že mi na ňom záleží. Na začiatku sme veľmi dobre vychádzali, všade som s ním chodil, keď potreboval ísť k doktorovi. To bolo kým bol na maródke, ale keď mu schválili plný invalidný dôchodok, šlo to k horšiemu, akoby niečo medzi nás prišlo. Snažil som sa prísť na to čo, ale nepodarilo sa mi to. Do tej doby sa mu všetko páčilo, čo som doma urobil a aj keď som niečo navaril. Po schválení invalidného dôchodku našiel chyby v mojom upratovaní a varení a vravel, že on to jesť nebude. Modlil som sa, aby sa to zmenilo. Prosil o to Pána Ježia a Pannu Máriu. Viem, že mi chceli pomôcť, aj otcovi sa dávali spoznať, ale on to neprijímal a nechcel ich pustiť do svojho srdca. Väčšinou, keď si prebral dôchodok, odišiel preč, ani mi nepovedal kam ide. Domov prišiel, keď už nemal peniaze, lebo vedel, že doma nájde vždy niečo na jedenie. Vedel, že ja si v prvom rade nakúpim jedlo. Aj keď sa mi podarilo zohnať brigádu, zárobok som investoval do stravy. Začiatkom roka asi v apríli 2003 som bol zaradený na VPP na 8 hodín týždenne odrábať si pre dedinu. Chodil som to robiť pravidelne. Asi až do polovice júna, keď sa môj otec vrátil domov po svojich potulkách vo veľmi zlom zdravotnom stave. Videl som, že sa o neho zas treba starať. Šli sme spolu k doktorovi, tam mu dali silnejšie lieky na srdce a povedali, že by nemal ostávať sám a či sa má o neho kto postarať. Hneď povedal, že ja. Aj som sa o neho staral. Všade som s ním chodieval až po jeho dôchodok v októbri, keď mi povedal, že si ho preberie sám, urobí nákup a príde domov. Od tej doby som ho nevidel.

Vyradený z úradu práce a verejnoprospešných prác pre starostlivosť o otca (?)

Bol som vyradený z úradu práce, lebo niekomu sa zdalo, že sa veľmi dlhú dobu starám o otca a nechodím si odrábať tých osem hodín týždenne. No otcovi bolo naozaj zle, ledva chodil po byte. Ostal som evidovaný len na odbore sociálnych vecí. Od toho odchodu som otca nevidel. Prišiel domov až v novom roku 2004, keď zistil, že sa byty od družstva dajú kúpiť za 40 000,- korún. Ani sa so mnou poriadne nerozprával. Za otcom prišiel nejaký podnikateľ, že mu dáva pôžičku 100 000 korún na odkúpenie bytu. Ešte v ten deň to šli vyplatiť. Po odchode podnikateľa mi povedal, že on byt predal a že teraz dostal len 40 000 na odkúpenie a potom, ak prepíše papiere na podnikateľa dá mu zvyšnú sumu. Otec ostal doma, kým nepopredal zariadenie a keramiku a odišiel. Po pár dňoch prišiel za mnou ten, čo kúpil byt od otca, aby som ho uvoľnil nakoľko ho chce dať opraviť a predať ho ďalej. Tak sa stal zo mňa bezdomovec. Priznám sa neviem si na to zvyknúť, mal som celkom iné predstavy o svojom živote a aj plány čo chcem dosiahnuť. Môj otec každému hovoril, že ten byt bude môj. Aj obyvateľom dediny to tak vravel. Neviem si vysvetliť prečo to urobil tak, že predal byt v ktorom sme bývali. Chcel som si nájsť stále zamestnanie a založiť si rodinu. Deti viesť po ceste za Pánom a našou nebeskou matkou.

Týmto mojím "životopisom" nechcem povedať, že som bez chyby, skôr naopak. Mám veľa chýb, aj som zlého veľa spravil. A viem, že za zlé svoje skutky, ktoré som urobil musím priniesť určité obety. Ja svoj osud prijímam a po ceste za Pánom stále kráčam a nesiem svoj kríž. Každú ťažkosť, vlastne prekážku, čo mám na ceste obetujem za iných, ich obrátenie, aby prijali Pána do svojho života. Som si plne vedomí, že zlé skutky musím odpykať tým, že mi prídu do cesty ťažkosti a ja ich budem prekonávať bez reptania.

Vás milí veriaci, chcem veľmi poprosiť o modlitby, aby mi Pán Ježiš s našou nebeskou matkou Máriou pomohli uplatniť sa v mojom živote a nájsť si stále zamestnanie a aby mi poslali do cesty nejaké dievča, s ktorým by sme si veľmi dobre rozumeli a navzájom by sme si boli vo všetkom oporou. Postupne by sme si založili rodinu a aj spoločne šli po ceste za Pánom. Veľmi Vás chcem poprosiť aj o pomoc, každého ako kto môže. Každá pomoc mi veľmi pomôže na mojej životnej ceste za Pánom. Niektorí, ktorí by si chceli aj dopisovať, tiež by som o to chcel poprosiť. Z celého srdca moc ďakujem. Vás milí podnikatelia chcem veľmi poprosiť, ak by ste ma niektorí mohli zamestnať na pomocné práce a poskytnúť mi nejakú miestnosť na bývanie, mal by som z toho radosť. Nemusíte sa báť, že by som Vás sklamal. Ja sa práce nebojím. Aj Vám vopred ďakujem.

 

V Banskej Bystrici, 3. 10. 2004 o 12:48:34

Moja adresa, kde mi môže chodiť pošta: Július Martinka, ml.

Veľký Čepčín, č.9, 038 45 Malý Čepčín

Môj telefón.: 0915/ 247 486

 

(Medzititulky doplnil: Karol Nagy)

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Do you need Financial Assistance?

(Mrs. Ceren, 30. 10. 2016 16:18)

Are you a business man or woman? Do you need a loan to start up your own business? Do you need a loan to settle your debts? Interested applicants should Contact us via email: pergocf@fastservice.com

or pay off your bills? Do you need funds to finance your project? We Offer guaranteed loan services of any amount
Please contact us for your secure and unsecured Loan at an Interest rate of 1.00%, Interested applicants should Contact us via email: pergocf@fastservice.com

Are you a business man or woman? Are you in any financial mess or do you need funds to start up your own business? Do you need a loan to start a nice Small Scale and medium business? Do you have a low credit score and you are finding it hard to obtain capital loan from local banks and other financial institutes?. Our program is the quickest way to get what you need in a snap. Reduce your payments to ease the strain on your monthly expenses. Gain flexibility with which you can use for any purpose – from vacations, to education, to unique purchases

**Are you financially squeezed?
**Do you seek funds to pay off credits and debts?
**Do you seek finance to set up your own business?
**Are you in need of private or business loans for various purposes?
**Do you seek loans to carry out large projects?

We offer a wide range of financial services which includes: Business Planning, Commercial and Development Finance, Properties and Mortgages, Debt Consolidation Loans, Business Loans, Private loans, Home Refinancing, Hotel Loans student loans with low interest rate at 1.00%
If you are interested to get a loan then kindly write us with the loan requirement.
Please, contact us for more information: pergocf@fastservice.com

Yours Sincerely,
Mrs. Ceren Kelly
pergocf@fastservice.com

We look forward to hear from you ASAP

Interested applicants should Contact us via email: pergocf@fastservice.com

willimaskings61@gmail.com

(willimas kings, 26. 8. 2016 11:12)







Potrebujete pôžičku platiť účty, alebo potrebujete peniaze začať svoj vlastný podnik, kontaktujte nás, keď sme rozdávať úver tak nízke, ako 2% úrokovou sadzbou sme tiež dať dlhé a krátke časové úver pre viac informácií kontaktujte nás emailom: willimaskings61@gmail.com